Úvod

Dokončené

Blahoželáme k vytvoreniu Vašej novej webovej stránky. Stránka je dostupná celému svetu na url adrese www.makavele.wbl.sk.
Akékoľvek zmeny na stránke môžete robiť hneď po prihlásení do administrácie na w1.weblahko.sk.

Táto správa automaticky zmizne po prvej aktualizácii stránky.

Pandinus Imperator

Pandinus imperator:

Pandinus imperator jeden z najväčších škorpiónov na svete, ktorý môže dosiahnuť priemernej veľkosti osem palcov na dĺžku a žiť až osem rokov. Ich krása a pekné rozmery a nízku toxicitu jedu, životnosť a relatívne ľahká manipulácia z nich robí najobľúbenejšie Škorpióny. Sú domáce v horúcich tropických lesoch a saván Afriky.

Určenie pohlavia:

Určenie pohlavia P.imperatora nie tak zložité ako tvrdia niektorý chovatelia. Samce majú tendenciu byť o niečo menší ako samice. Ďalšou metódou je kontrola penticitidy (áno, tie hrebienky na spodnej strane Škorpióna. Samec má na hrebeňoch viac zubov, a sú väčšie ako samičie. Avšak absolútne najpresnejšia metóda určenia pohlavia je pri pohľade na ich pohlavné orgáni (opperculum) ako je vidno na fotkách . Samce majú oválne, zatiaľ čo samice sú väčšie a v tvare srdca.

Trik s uv lampou :)

P.imperátor svieti na zeleno pod UV svetlom. Nielen že je to úplne úžasné, ale je to tiež užitočné v prípade ak vám utečie a musíte ho hľadať po izbe (hlavne ak sa to stane večer). Pokiaľ sa rozhodnete namontovať UV nad vaše terárko tak to nespôsobí žiadne problémy u škorpióna.

....................................................................................................................................................................................................................................

Androctonus australis

Samce A. australis majú 30-38 zubov.

Samice A. australis majú 22 až 29 zubov na hrebienkoch . Samice majú aj menšie zuby hrebienkov.

Jedovatosť

Jedovatosť škorpiónov je často využívaná téma v napínavých filmoch a dobrodružných knihách. Len málokto vie, že zo všetkých 1231 druhov škorpiónov je pre človeka nebezpečná len desiatka druhov, medzi ktorými sa nenájde ani jeden, ktorý by dokázal usmrtiť človeka s istotou. Z vedeckého hľadiska sú však jedovaté, presnejšie povedané disponujú živočíšnym toxínom, všetky škorpióny, rovnako ako všetky pavúky a celý rad ďalších živočíchov.

Jed je používaný k lovu, tak k obrane, takže selekčný tlak ovplyvňuje výskyt niekoľkých toxických proteínov v jedovej žľaze. Jedná sa o zmes rôznych bázických proteínov s početnými disulfidovými mostíkmi, ktorým vďačí za momořádnou stabilitu a odolnosť voči vonkajším vplyvom.

Na účinnosti jedu jednotlivých rodov čeľadí je zaujímavé pozorovať, ako táto skutočnosť ovplyvnila ich závislosť na prostredí, ktoré obývajú, začlenenie v prírodnom ekosystéme a rozmeroch i tvaru klepiet. Druhy čeľadí Chactidae alebo Chaerilidae dorastajú do asi piatich centimetrov, obývajú často pôdne hrabanky, jaskyne, termitisko, rozkladajúce sa drevo atď . Tieto miesta osídlilo množstvo drobných bozobratlých živočíchov, na ktorých ulovenie škorpióny používajú v pomere k telu mohutne, pevne stavané klepetá. O jedovatosti týchto druhov vo vzťahu k človeku sa nedá vôbec hovoriť. Podobne stavaná a skutočne mohutné klepetá majú aj najväčšie škorpióny rodov Pandinus, Heterometrus, Opisthophthalmus patriace do čeľade Scorpionidae, rodu Urodacus (Urodacidae) alebo Hadogenes (Ischuridae). Obrovská sila stlačenia klepiet dokáže usmrtiť nielen bezstavovce, ale napríklad aj drobné jašterice. Veľké škorpióny si snáď sú vedomí neškodnosti svojich jedov, pri ohrození si kryjú hlavohruď za mohutné klepetá a útočníka (napríklad prst chovateľa) sa nesnaží bodnúť, ale štípnout a drviť svojimi klepetami. Môžem potvrdiť, že stisk je možné prirovnať k sile našich rakov.

Možno práve jedovatosť pomohla škorpiónom z čeľade Buthidae (do tejto čeľade patria všetky pre človeka nebezpečné druhy škorpiónov) osídliť rad extrémnych biotopov, predovšetkým púšť, kde dosahujú pomerne veľké populačné hustoty. Je tiež pravda, že práve čeľaď Buthidae zahŕňa najviac druhov a rodov. Len niekoľko z nich však disponuje tak účinným jedom, že sa pred ním musí mať na pozore aj človek. Jedná sa predovšetkým o druhy Leiurus quinquestriatus, Androctonus australis, Tityus bahiensis, Tityus serrulantus a Centruroides exilicauda. Pre malé deti a osoby vzlášť citlivé na živočíšne jedy môžu byť nebezpečné aj ďalšie druhy z rodov Androctonus, Buthus, Centruroides, Hottentotta, Parabuthus a Tityus.

Pri pohľade do lekárskej literatúry, zaoberajúcej s jedmi škorpiónov, sa nesmiete nechať zmiasť tým, že sa tu píše hlavne o jedoch škorpiónov rodu Buthus. Do tohto rodu skôr patrili Leiurus quinquestriatus, Androctonus australis a tiež druhy z dnešných rodov Hottentottha a Parabuthus.

Príznaky otravy:

Nebezpečné jedy čeľade Buthidae ovplyvňujú prechod sodných a draselných iónov cez bunkové membrány, u jedov ostatných čeľadí prevažujú lokálne hemolytické účinky. Lokálne reakcie nie sú väčšinou príliš nebezpečné. U lokálne pôsobiacich jedov sa objavuje v mieste bodnutia edém, v rozsahu je koža väčšinou nápadne bledá (lokálne vazokonstrikcie). Pri bodnutí škorpiónmi z čeľade Scorpionidae je povrch edému naopak začervenaný. Ten sa postupne šíri a môže viesť ku zápalu ( flegmonozny zápal ). Prevažná väčšina bodnutí končí odznievajúceho lokálnych príznakov zvyčajne počas 12 až 36 hodín.Niekedy však aj po dobu niekoľkých dní až týždňov zostáva Hypersenzitivita v okolí vpichu. Pri bodnutí nebezpečnými brasilskými druhmi napr.: Tityus bahiensis a Tityus serrulatus z čeľade Buthidae nevzniká prakticky žiadna reakcia v mieste vpichu, aj keď bodnutie je nebezpečné a často smrteľné. Podobne je tomu aj u škorpiónov z rodu Cetruroides au severoafrických Leiurus quinquestriatus a Androctonus australis. Bodnutie juhoamerického druhu Tityus trinitatis vyvoláva až u 80% postihnutých akútny zápal sliznice brušnej. Výrazná reakcie, často v kombinácii s celkovými známkami otravy, bola pozorovaná u menej nebezpečných druhov Buthus occitanus a Mesobuthus eupeus.Nevyhnutným sprievodcom bodnutia je bolesť, predovšetkým po uštipnutím druhmi, u ktorých prevláda systémové poškodenie, čo môže skončiť smrťou. Po bodnutí druhov rodov Centruroides alebo Androctonus je bolesť páliaca. Postupne sa šíri do celej končatiny, ktorá sa stáva veľmi citlivou na dotyk. Už ľahké poklepnutie na koži vyvoláva trhavú bolesť.Niektorí pacienti udávajú aj pocit zdreveneniu a prirovnávajú bolesť k účinku elektrického prúdu. Najbolestivejšie bodnutie sa zdá byť od nebezpečného Leiurus quinquestriatus. Po prieniku jedu nebezpečných druhov do obehu sa dostavujú celkové príznaky otravy. Prvou známkou býva bolesť v nad brušku, citlivosť až spontánna bolestivosť brušných svalov. Pacient pociťuje zvierania, suchosť a škriabanie v hrdle, a snaží sa kašľaním odstrániť neexistujúcu prekážku v dýchacích cestách. Súčasne sa objavujú poruchy reči. V tej istej dobe chorý pociťuje nepokoj, úzkosť a podráždenosť. Zvýšená sekrécia žliaz sa prejavuje slinením, niekedy až formou riedkej peny okolo úst. Typickým príznakom je silné potenie. Dochádza k uvoľneniu moču a stolice. Celkový nepokoj a svalové zášklby prechádzajú v kŕče. Dýchanie sa stáva v ďalšom priebehu nepravidelné a postupne prechádza v nepravidelné lapané po dychu. Smrť nastáva zástavou dychu pri obrne dýchacieho centra a priamym účinkom jedu na bunky dýchacieho centra. Priebeh celého ochorenia býva len zriedka dlhšie ako 2 až 3 dni. Pri bodnutí hrá svoju rolu ďalší rad skutočností, predovšetkým hmotnosť postihnutého, jeho zdravotný stav, individuálna citlivosť na živočíšne jedy a množstvo jedu, ktorý bol vystreknutí do rany. Uveďme si teraz niekoľko známych prípadov uštipnutie škorpiónmi. Začnime spomínaným veľmi jedovatým druhom Leiurus quinquestriatus. Pri svojej ceste do Egypta bol týmto Škorpiónom uštipnutý český terarista, ktorý neskôr rozprával, že ranu narezal, vyčistil a aplikoval si vnútro žilovo kalcium. Otrava nebezpečným druhom škorpióna mala v tomto prípade ľahký priebeh, ktorý spočíval iba v niekoľkých hodinách mierneho svrbenia. Je však potrebné pripomenúť, že ak by týmto Škorpiónom bolo uštipnuté dieťa predškolského veku, je podľa štatistík 80% pravdepodobnosť, že zomrie. Podrobne popisuje otravu menej jedovatých druhov ako napr.: Mesobuthus gibbosus z Grécka a Turecka prof. Werner v roku 1934 (smrteľný prípad týmto druhom nie je známy). Bodnutie do prsta bolo sprevádzané mimoriadne prudkým pocitom svrbenia. Prst silne očervenel, opuchnutý bol však len málo a na mieste vbodu sa objavila jasná vodnatá kropaj. Hoci neboly použité žiadne prostriedky, svrbenie po štyroch hodinách úplne ustúpilo. Podľa vlastnej skúsenosti bolo bodnutie druhu Rhopalurus junceus z Kuby pod necht ukazováka pravej ruky sprevádzané skutočne veľkou bolesťou. Prst značne očervenel a nasledovala porucha hybnosti, sprevádzaná tlakom, ktorá postupovala až do ramena. Bez podania akýchkoľvek prostriedkov celý priebeh netrval dlhšie ako štyri hodiny.

   Liečba:

  Po dobu prvých 6 až 12 hodín po bodnuťý je nutné pacienta pozorovať a zabezpečiť, pokiaľ je to možné, lekárske ošetrenie.Osobitnú pozornosť treba venovať dieťaťu alebo človeku, ktorý je bodnutý do silne prekrvenéj časti tela, alebo veľmi zriedkavo do hlavy či krku.  Ak sa príznaky do 24 hodín neobjavia , je  možné považovať prípad za ľahkú otravu, ktorá nebude mať žiadne ďalšie následky.
Rezy do rany a vysanie jedu je zbytočné robiť. Množstvo jedu je väčšinou tak malé, že presné prevedenie rezu je veľmi ťažké.Jed sa vďaka svojej malej molekule a prítomnosti prienikového faktora veľmi rýchlo šíri do tkaniva a preniká do lymfatických ciest a krvného obehu. Podľa amerických autorov však možno rýchlemu prenikaniu zabrániť škrtidlom a priložením ľadu.
   Prudkú bolesť možno zmierniť bežnými analgetikami. Prenikavý úspech má vnútrožilová aplikácia kalcia. Už po podaní 5 ml10% roztoku pociťuje pacient okamžité zlepšenie stavu. Na zriedenie jedu a jeho urýchleného odstránenia z krvného obehu sa používa infúzia soľných roztokov. Je dôležité nepodávať žiadny uspávací prostriedok na báze barbiturátov, pretože zosilňuje ochrnutie dychu.
V závažných prípadoch, teda tam, kde dochádza k prejavom celkovej otravy s poškodením nervovej sústavy, sa odporúča podanie špecifického séra. Dávky sa riadi závažnosťou príznakov, často je nutné aplikovať 10 až 20 ml séra, aby sa dosiahol ústupu príznakov otravy.
Názory na špecifickosť vyrábaných sér sú značne rôznie. Bolo vyskúšaních päť hypetimunních sér, zhotovovaných rôznymi svetovými ústavy proti rozličným jedom rôznych škorpiónov, a uvádza sa, že všetky skúšané séra ochraňovali dostatočne protijedom Androctonus australis, Tityus bahiensis aj Tityus serrulatus.

Názov séra	Výrobca	Účinné proti jedu
Suero Antialacran Myn S.A.	Laboratorios Myn, Av, Coyoacac 1707, mexico 12, D.F.	Centruroides exilicauda, Centruroides gracilis, Centruroides infamatus, Centruroides limpidus, Centruroides suffusus.
Soro anti-Escorpionico	Instututo Butantan, Brazílie	Tityus bahiensis, Tityus serrulantus.
Scorpion antivenin	Refik Saydan centr., Inst. of Hygiena, Ankara, Turecko	Androctonus crassicauda.
Serum Antivenimuex Antiscorpionique	Institut Pasteurd` Alegerie, Alžírsko	Androctonus australis, Buthus occitanus.
Antiscorpion seru	State Serum and Vaccine Institute, Agouza, Káhira, Egypt	Leiurus quinquestriatus.
Scorpion Antiveneme	South African Institut for Medical Research, Johanesburg, JAR	Jihoafrické druhy z rodu Parabuthus.

Zaujímavé je, že jedy škorpiónov sú veľmi slabým antigénom. Pri vykonávaných pokusoch trvalo získanie imunity u koňa 8 mesiacov a bolo pri ňom potrebné jed z 500 škorpiónov.

Kŕmenie škorpiónov

V prírode sa škorpióny živia rôznymi bezstavovcami, napríklad chrobáky, motýle, šváby, cvrčky, rôznymi larvami a často aj kôrovce, stonožky, pavúky a nezriedka menšími škorpiónmi. V zajatí ich kŕmime hlavne cvrčkami (ja osobne odporúčam cvrčky domáce Acheta domestica), a pre väčšie škorpióny potom šváby vhodný je šváb Blaptica dubia, ktorý nelezie po skle, alebo aj myšy holíčatá.Menšie druhy možno tiež kŕmiť ale nesmikľavým hmyzom. Múčne červy ako krmivo príliš neodporučam. Zavrtávajú sa do substrátu,a škorpión ich potom nemôže uloviť a chovateľ nemá prehľad o ich prítomnosti v teráriu. Optimálnym krmivom sú teda cvrčky, ktorépodávame v rôznych veľkostnich štádiách podľa veľkosti škorpiónov. Škorpión začína potravu tráviť mimo telo a nestráviteľné zvyškyvďaka tomu vôbec neprejdú jeho telom. Po skončení príjmu potravy je odhodí vo forme malej guličky. Tieto zvyšky je potrebné z teráriaodstrániť pinzetou, inak začnú rýchlo plesnivieť.

Odchov mláďat škorpiona

Ako náhle zistíme, že samica porodila alebo začala rodiť larvy škorpiónov, preložíme ju zo spoločného terária do samostatného. Optimálne sú malé terária rozmery 20 x 20 x 20. Pre veľké druhy z rodov Pandinus alebo Heterometrus (Scorpionidae) potrebujeme o niečo väčšie. Dno terária pokryjeme asi dvoma centimetrami dobre natlačenej rašeliny, ktorú udržiavame vlhkú ale ak máme púštne škorpióny tak piesok asi 6,7cm a čo najmenej vlhka. Doprostred umiestnime, ako jediný úkryt, dostatočne prehnutú kôru, aby samica podňu mohla pohodlne zaliesť, anež by pritom poškodila alebo zhodila larvy.

Premiestnenie samice do pripraveného terária urobíme opatrne, použijeme napríklad veľkú lizicku. Na ktorú navediete samicu pomocou pinzety. Rozhodne samicu s larvami nechytajte priamo s pinzetou. Do okamihu, kým sa larvy na trupe matky nezačnú zvliekať dovtedy nerobíme nič, len udržujeme stálu vlhkosť a teplotu alebo sucho a teplotu v rozmedzí od 26 ° C do 32 ° C. Keď sa larvy prvýkrát zvlieknu, získajú už presnú podobu škorpiónov a začínajú sa počas niekoľkých dní osmeľovať opusteniu povrchu tela matky. Zdržiavajú sa pod ňou alebo v jej tesnej blízkosti. Pri vyrušení sa rozbehnú na všetky strany, ale po chvíľke sa k matke vrátia. V tejto dobe skusmo pustíme do terária len niekoľko dní staré cvrčky (škorpiónom sa dajú predložiť tiež bezkrídle octomilky, ale niektoré druhy je odmietajú). Napríklad tridsiatim mladým škorpiónom na po prvé dáme len asi 20 drobných cvrčkov. Veľké druhy rodu Pandinus nebo Heterometrus rodí prirodzene pomerne veľké larvy, ktoré po prvom zvleku meria asi na 25 mm. Tím predložíme pri prvom kŕmení cvrčky veľké 5 mm. Hneď ako začnú primať potravu, sú schopní uloviť i oveľa väčšiu korisť. Prvé kŕmenie odporúčam previesť račej večer, keď sú škorpióny najviac aktívni. Nejakú dobu po kŕmení pozrieme pod kôru, do tesnej blízkosti samice kde mladí škorpióny väčšinou bývajú, a keď vidíme, že niektorí z nich vo svojich klepetách držia cvrčka a kŕmia sa, máme vyhrané. V tom prípade necháme škorpióny v pokoji zožrať všetky cvrčky a na druhy deň z terária oddelíme samicu.

Ako náhle sa začnú škorpióny vyzliekať, pripravíme si druhé, rovnako zariadené terárium, a škorpiónmi vyzlečené do ďalšieho vývojového štádia do neho premiestnime pomocou mäkkej pinzety, ale davame pozor aby sme ich nepoškodili. Tak máme chov stále rozdelený v dvoch teráriách s odlišným spôsobom kŕmenia, a po skončení trvania každého vývojového štádia môžeme terárium vyčistiť a vymeniť substrát.

Tento spôsob odchovu je optimálny pre pralesný druhy, ale dá sa pri dostatku potravy aplikovať aj na druhy púštne. Ak však dochádza k častému kanibalizmu, je lepšie mladé škorpiónmi izolovať. Záverom tejto kapitoly by som sa zmienil o poznámkach, ktoré by si mal každý chovateľ viesť. Odchov škorpiónov je náročnou záležitosťou, ktorá na rozdiel od chovu dospelých jedincov vyžaduje takmer dennú starostlivosť. Je teda veľká škoda, ak táto starostlivosť nie je zhodnotená získaním poznatkov o vývoji mláďat. Preto je vhodné si pri odchove mláďat zapisovať početné poznámky o teplote, prime potravy a správania škorpiónov. Nevyhnutné však je zaznamenať dátum narodenia, prvého zvleku, rozmedzie dát ďalších zvlekov až po ďalšie párenia a narodenia druhej generácie mláďat. Pozoruhodné sú často aj údaje o dosiahnutom veku chovaných škorpiónov.

Starostlivo ju prezrieme, či na nej neostalo ešte nejaké mláďa. Ak áno, opatrne ho zložíme jemným štetcom. Ak samica má na sebe ešte akoby pavučinový povlak, tvorený prvými zvlekmi jej mláďat. Ten po čase sám odpadne. Väčšinu druhov škorpiónov nechávame v období medzi prvým a druhým vyzliekaním (na trupe matky) spoločne. Ku kanibalizmu tu takmer nedochádza. Základom je predkladať dostatok potravy a neskôr aj nechovať pohromade rôzne vekové štádiá. Potravu ponúkame viac ako pri prvom kŕmení. Zo začiatku na 30 škorpiónov až 90 drobných cvrčkov a neskôr, keď sú škorpióny pekne zaguľatené a budú sa vyzliekať, tak len asi 10 cvrčkov na 30 škorpiónov.

Škorpióny v chove

Škorpióny nepatria medzi tak náročné chovance ako napríklad plazy. V predošlých kapitolách sme si povedali, že dokážu úspešne prežívať v značne extrémnych podmienkach, čo však neznamená, že by sme sa o ne nemali starať vôbec, a tým im zabezpečovať tie naj extrémnejšie prostredia vôbec. Na rozdiel od iných živočíchov na chovaných škorpiónoch nespoznáme na prvý pohľad, že v našom chove trpia. Škorpión, vďaka svojim fyziologickým prispôsobením v zlých podmienkach, neuhynie rýchlo, ale veľakrát dokáže trpieť i mnoho mesiacov. Po takomto utrpení už nemá väčšinou cenu snažiť sa škorpióna zachrániť a väčšinou nie je vhodný ani ako zbierkový exemplár. Strádajúci škorpión prijíma v obmedzenom množstve aj potravu, ale nezvlieka sa a rozhodne sa ani nerozmnožuje. Postupne mu, vďaka rôznym plesniam (hlavne u púštnych druhoch), černejú konce končatín a odpadávajú. Tým sa znižujú jeho zmyslové vnemy, závislé okrem iného na chlpoch na koncoch končatín. Aby sme sa tomuto vyvarovali, odporúčam zoznámiť sa s podmienkami, ktoré konkrétne druhy potrebujú. Ak im je zaistíme správne podmienky, stávajú sa razom nenáročnými chovancami, na ktoré je možné dohliadať skutočne len občas a veľmi zriedka.

Niektoré druhy škorpiónov, ako už bolo povedané, žijú v oblastiach, kde dochádza k značnému ročnému kolísaniu teploty a sú tak zvyknutí Zimovať v norách alebo pod kameňmi. Týka sa to všetkých druhov rodu Euscorpius (Chactidae). ale aj ďalších škorpiónov, predovšetkým z Ázie, napríklad Mesobuthus (Buthidae) alebo I Scorpiops (Scorpiopsiidae). Týmto škorpiónom, 'ak by sme ich chceli rozmnožovať. je vhodné umožniť tiež zimovania. ale nie je to nevyhnutné.

Nasledujúce kapitoly (vybavenie terária, a spôsob získania škorpiónov do chovu)

Rozmnožovanie a vývoj škorpióna

Rozmnožovanie škorpiónov sa vyznačuje mnohými špecifikami, z ktorých niektoré sú prekvapivo podobné dejom, známym z rozmnožovania pokročilých stavovcov. Dochádza ku zložitému svadobnému rituálu, ktorý sa u všetkých čeľadí značne podobá. Samček obchádza samičku, občas sa zastaví a predvedie niekoľko trhavých pohybov, kedy sa buď celý alebo len makadlamy, pohybuje krátko sem a tam. Samičkin chvost jeho trhavé pohyby nasleduje a otáča sa s ním tak, aby stála proti nemu. V ďalšej fáze dôjde k zaklineniu klepiet, keď samček pevne uchopí klepetami samičku za makadla a začínajú sa preťahovať. Stlačenie môže byť niekedy tak silný, že dôjde k premačknutiu kutikuly, čo samičke nijako nevadí. Preťahovanie je dôležité hneď z dvoch dôvodov. Po prvé musí samček dostať samičku nad pevný podklad (kus kôry alebo kameň), aby sa ním z pohlavného otvoru vypustený semenný vačok, obsahujúci spermie, nevsiakol do zeme. Tomu bráni tiež akási stopka, ktorú semenné vačky väčšiny druhov majú, a ktorá zabraňuje jeho poškodeniu po krátku dobu, než nastane druhý dôvod na preťahovanie, kedy sa nad semenným vakom ocitne samička. Samička potom nasaje spermie zo semenného vačku do svojho pohlavného otvoru, a tým je celé párenie ukončené.

Samičky sú živorodé, zárodok sa vyvíja v špeciálne prispôsobených vývodoch pohlavných ciest buď z vlastných zásob, alebo pomocou orgánov analogických placentně cicavcov (!). Samice tak vyživuje mláďatá behom ich embryonálneho vývoja vo vnútri svojho tela a embryá sú napojené na matkin telesný obeh. Gravidita je rôzne dlhá, pohybuje sa v rozmedzí od 30 do 540 dní. U "placentálných" druhov s viacerými vrhmi dochádza po každom vrhu k zničeniu tkaniva, ktoré zabezpečovali výživu tkanív embryí.Samicea porodí postupne v priebehu niekoľkých dní 6 až 90 lariev, ktoré pod pohlavným otvorom zachytáva nohami a mláďatá sa po nich ihneď šplhajú na trup (predná časť zadočku) matky, kde zotrvajú až do prvého vyzliekania, teda v závislosti na druhu 4 až 16 dní . Po túto dobu neprijímajú žiadnu potravu, ale pokusy rádioaktívne značeným tritiom bolo preukázané, že samica odovzdáva larvám cez svoj porast tela vodu a možno aj ďalšie látky.

Pokiaľ nie je larvám umožnené zotrvať v tomto období na samici, tak hynú. Nie je ale nutné, aby sa jednalo o ich vlastnú matku.Mláďatá po prvom vyzliekaní behom niekoľkých dní opustia trup matky a hľadajú drobnú potravu v okolí. Počas ďalších štrnástich dní už mláďatá väčšiny druhov matku opustia. U niektorých druhov však ostávajú mláďatá so samicou i neskôr.Pomáhajú jej pri vykopávaní nor a pri love, hoci je inak u škorpiónov značne rozšírený kanibalizmus.

Zaujímavé je, že v rámci jedného spoločného chovu a jedného druhu dochádza u chovaných exemplárov na dosiahnutie pohlavnej dospelosti v rôznom veku, respektíve po rôznom počte vyzliekaní. Časť samcov dospieva po štvrtom a najviac ich dospieva po piatom vyzliekaní. Niekedy však samce dospievajú po šiestom, alebo dokonca po siedmom vyzliekaní, pričom samec, ktorý pohlavne dospel napríklad po piatom vyzliekanie, sa už nikdy nezvlieká.

Samice, bez ohľadu na to či porodili mláďatá po piatom zvleku alebo nie, sa môžu vyzliekať ešte šiestykrát a siedmykrát.

Samice niektorých púštnych druhov (napr. Androctonus) sa môžu dožiť až 20 rokov. Samce výrazne menej. Pralesné druhy sa spravidla nedožívajú viac ako päť rokov. Podrobnejšie údaje o dobe vývoja od narodenia po dosiahnutí dospelosti nájdete na stránkach "Zameraných na chov" jednotlivých druhov

Chov jedovatých druhov

Všeobecne všetkým chovateľom odporúčam, aby si vyberali do svojich terárií chovanca z oných zhruba 1000 druhov škorpiónov, ktoré nie sú nebezpečné viac ako komár či včela. Neodporúčam ďalších asi 200 druhov, ktoré síce žiadneho človeka neusmrtili, ale ich bodnutie nie je nič príjemného, a priamo by som všetkých chcel odradiť od chovu tých približne desiatich druhov, ktoré majú na svojom konte už niekoľko ľudských životov. Prehnaný optimizmus chovateľov pramení z vlastných skúseností pri bodnutí svojim chovancom, ktoré sa zaobíde bez následkov. Je však nutné si uvedomiť, že škorpión po svojom úteku môže bodnúť aj malé dieťa, ktoré má oveľa nižšiu telesnú hmotnosť a otrava potom môže mať kritické následky. Medzi našimi chovateľmi sa hovorí, že škorpión Centruroides gracilis, ktorý k nám bol často vstupuje z Kuby, je neškodný. Od niekoľkých chovateľov som počul, ako ich tento škorpión už bodol a následkom bolo len krátko trvajúce svrbenie. Naproti tomu však štatistiky z Mexika uvádzajú, že tento škorpión má za následok rad úmrtí detí predškolského veku. Zopakujem ešte raz, že v severnej Afrike, ktorá je k nám najbližšie, je najviac nebezpečný Leiurus quinquesriatus piatim prietržiam na prvom článku trupu (. Obvykle tu majú ostatní škorpióny prietrže tri alebo len jeden. Ďalej tiež svetlý druh Androctonus australis, ktorý je v dospelosti dobre charakterizovaný veľmi širokými poslednými článkami zadnej časti zadočku. Opatrením terária, ktoré je dobre zabezpečené proti úteku chovanca sa vyhneme mnohým nepríjemnostiam. Vhodná je kombinácia so skriňou s presklenými dverami, ktorá sa zatvára, a v ktorej sú umiestnené ešte samostatne uzavreté terária. Ak v takomto prípade dôjde k úteku, je útek obmedzený len na vnútorný priestor skrine. Skriňa je výhodná aj z dôvodu udržiavanie teploty. Podobné riešenie navrhujem hlavne ak vašu pozornosť priťahujú hlavne pralesný druhy rodov Centruroides, Tityus, Lychas alebo Rhopalurus (Buthidae). Tieto druhy neprehliadnu ani tú najmenšiu škáru v akejkoľvek výške a dokážu obdivuhodne šplhať. Menšie bezpečnostné opatrenia môžeme použiť, ak sa rozhodneme chovať skupinu tých najväčších, nejedovatých škorpiónov z rodov Pandinus alebo Heterometrus (Scorpinidae). Tým stačí obyčajné veľké terárium, ktoré môže biť skutočne dekoratívnu ozdobou. Z predošlých odsekov vyplýva, že by sme si najprv mali rozmyslieť aký druh škorpióna až akého dôvodu chceme chovať, a až potom sa pokúsiť ho kúpiť.

Partenogenezia a medzidruhové kríženie

U niektorých druhov škorpiónov bola popísaná prthenogenese, tj rozmnoženie neoplodnením samcom. Prvýkrát u škorpióna Tityusserrulatus (Buthidae) z Brazílie a neskôr bola potvrdená aj u ďalších druhov rodu Tityus. Zistená bola tiež u Liocheles australasiae(Ischnuridae) z Malajzie a Indonézie. Vo všetkých prípadoch sa rodíli len samice. Lourenco v roku 1991 zverejnil, že na jednej lokalite v Kolumbii nachádzal iba samicre a na druhej lokalite potom našiel zo 41 exemplárov jediného samca druhu Tityuscolumbianus. Vzájomne ďalej množil nazbierané samice a bez oplodnenia rodili opäť výhradne samice.

V rovnakom roku tento Francúz tiež publikoval veľmi zaujímavé výsledky laboratórnych chovov, kedy sa podarilo vytvoriť medzidruhové krížence párením príbuzných, ale jednoznačne rôznych a dobre identifikovateľných druhov Centruroidesmargaritatus a Centruroides gracilis (Buthidae). Obaja majú široké geografické rozšírenie a sú veľmi dobre adaptabilné, so sklonmi k synantropnému spôsobu života. Sú to druhy, ktorých pôvodným miestom výskytu bolo zrejme Mexiko, odkiaľ postupne osídlili severnú časť Južnej Ameriky, ostrovy v Karibskom mori, Floridu a v nie poslednom rade tiež Antily. Lourenco choval populácie z Floridy, Mexika a Kolumbie. Krížence v jeho chovu sa podobali matke.
Komplikovanejšia je kríženie poddruhov, a to predovšetkým preto, že morfologické rozdiely medzi poddruhmy sú často nepatrné asporom zostáva, či popisujúce poddruhy autor

správne stanovil. Naopak podľa učebnicových teórií je kríženie poddruhov rovnakého druhu možné, a jediné čo mu bráni je oddelenie areálov výskytu.
Tak sa stalo, že Franck publikoval informáciu (1978), že na niekoľkých Antíl ostrovoch sa vyskytuje poddruh Oiclus purvesiipurvesii, na Antilských ostrove Saba poddruh Oiclus purvesii Saba a na ostrove St. Krištof žije kríženec týchto dvoch poddruhov.

Spôsob získania škorpiónov a ich choroby

Najlepším spôsobom získania škorpiónov je nachytať si ich v prírode, a mať tak lepšiu predstavu, aké podmienky k svojmu životu potrebujú. To však nie je vždy možné, a to hlavne u chovateľsky atraktívnych druhov. Skôr než začneme chovať škorpióny, musíme zvážiť niekoľko vecí. Škorpiónov najčastejšie kúpime na niektorých teraristickych burzách , kde sú však zle druhovo určení, rodové určenie našťastie býva väčšinou správne. Škorpióny sú veľká skupina s radom čeľadí, a tak nie je možné poradiť jednoduchý spôsob na určenie pohlavia. Ako určitá pomôcka vám môže pomôcť obrázok, znázorňujúci niekoľko najčastejších a najľahšie zistiteľných rozdielov. Bohužiaľ v prípade najčastejšie chovaného škorpióna Pandinus imperatora býva určenie pohlavia komplikované. Tvar pohlavných doštičiek nie je vždy vzorový ako na obrázku a rozdiel je viditeľný až u dospelých exemplárov. U niektorých druhov si nevie rady ani skúsený odborník. Dosť druhov, hlavne na prelome storočia, bolo vedecky popísané a autor popisu sa takticky nezmienil o pohlaví popisovaného chovanca. Všeobecne možno povedať, že ak prezeráme väčšiu skupinu niektorého druhu, všimneme si určitých rozdielov medzi pohlaviami. Jedno zo všeobecných pravidiel znie, že samice bývajú väčšinou omnoho robustnejšie (neplatí u mláďat) ako samce.

Škorpióny, ktorí boli najprv odchytený v prírode a potom cez niekoľko priekupníkov distribuovaný do obchodov alebo na burzy, sú často vo veľmi zlom zdravotnom stave. Najčastejším problémom je nedostatok vody. Jedným určujúcim znakom zdravotného stavu kupovaných škorpiónov sú hrebienky na spodnej strane tela. Ak sú hrebienky potrhané a sčernalé , rozhodne škorpióna nekupujte. Je buď starý, alebo veľmi zanedbaný. Na hrebeňoch sa tiež sústredí veľké množstvo parazitov, predovšetkým roztočov. Ich prítomnosť nie je veľkou chybou. Roztočov telo škorpióna zbavíme pomocou jemného štetca. Škorpión sa ich zbaví sám pri vyzliekaní, kedy ich zvlečie aj so starou pokožkou. Pri výbere z veľkého množstva exemplárov nie je dobré vyberať tie najväčšie. Sú väčšinou staré a transport spojený so zmenou životných podmienok ich úmrtia ešte urýchli. Výnimkou sú bacuľaté samice, u ktorých sa dá krátko po odchytu predpokladať gravidita. Samica, ktorá vďaka nevyhovujúcim podmienkam pri transporte odďaľuje rodenie lariev (čo škorpióny dokážu), väčšinou krátku dobu po premiestnení do vyhovujúceho terária s vhodným a priestranným úkrytom porodí. Všeobecne si ale vyberáme skôr exempláre, ktorým do dospelosti zostáva ešte jedno vyzliekanie, alebo škorpióny na ktorých je vidieť, že sú krátko dospelí. Takéto exempláre sú nepoškodené, majú všetky časti nôh, perfektné hrebienky a povrch ich tela je výrazne lesklý. To platí predovšetkým pre škorpióny z rodov Heterometrus alebo Pandinus (Scorpionidae). Rody Lychas, Centruroides, Tityus (Buthidae) majú výraznejšiu kresbu, ktorá u starých exemplárov časom mizne.

Nemali by sme zabudnúť pri získaní škorpióna zistiť jeho pôvod a všetko si zaznamenať. Tou najdôležitejšou informáciou, ktorá by s chovaným Škorpiónom mala putovať, je údaj odkiaľ pochádza, kto a kedy ho chytil!

,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,

Terárium

Terárium používame buď celosklenené alebo lepené. Celosklenené odporúčam hlavne pri odchove mláďat. Malé škorpióny po prvom vyzliekaní dokážu po lepu vyliezť, rovnako ako drobné cvrčky, ktoré im slúžia za potravu. Rozmer terária je potrebné stanoviť s ohľadom na veľkosť a počet škorpiónov, pre ktoré je určené. Minimálny rozmer dna pre menšie druhy, napríklad z rodu Euscorpius, je 15 x 20cm. Všeobecne neodporúčam rôzne umelohmotné dózy s uzávermi, tak často používané pri odchove vtáčkarov. V dóze nie je možné škorpiónovi zaistiť napríklad suchú a vlhkú časť a nevytvára sa v nej ani vhodné mikroklíma. Najvhodnejšie terárium pre pralesné druhy škorpiónov (terárium typu A) je celo lepené, ktoré má v hornej časti vlepenú široký pruh drôteného pletiva na vetranie a vpredu otváranie na pánt a magnet. Z praktických dôvodov vpredu nechávam vyššie miesto od substrátu, aby pri otváraní dvierok nevypadával substrát a tiež aby nemohol nečakane škorpión vybehnúť von. Ako terária typu B a C (pozri ďalej) je však plne postačujúce staršie akvárium, prikryté pasujúcim dreveným rámom s pletivom. Výška musí byť rozhodne väčšia ako je dĺžka najväčšieho škorpióna. Škorpión sa dokáže v rohu terária vyškriabať do rovnakej výšky ako je jeho dĺžka s tým, že rovnováhu a spojenie s podkladom udržiava iba koncom zadočka. Tiež by celo lepené terárium nemalo byť príliš osadené rastlinami. Niektoré druhy, hlavne z kategórie pralesných rodov Centruroides, Tityus, Lychas (Buthidae), po nich veľmi dobre šplhajú a rám s pletivom nie je tým stopercentným zariadením, ktoré im zabráni v úteku. Interiér terária sa mnohí chovatelia snažia robiť esteticky úhľadný a krásny. Tak to vidíme v zahraničných publikáciách, kde sú terária často vybavená obrázkami s prírodnými motívmi atď. Nie som priaznivcom takých terárií, skôr presadzujem účelnosť a prehľadnosť. U neprehľadného terária chovateľ nevie, kde sa škorpióny nachádzajú, a hlavne koľko majú v teráriu potravy. To je nepríjemné hlavne ak predpokladáme, že škorpión sa bude vyzliekať a snažíme sa kŕmenie z terária odstrániť, aby sa naopak nepokúsilo pochutnať si na zvliekajúcom sa bezbrannom škorpiónovi. Ak už zariaďujeme okrasný interiér, v žiadnom prípade neumiestňujeme ostré alebo špicaté predmety, a to ani prírodné. Kaktus nemá v teráriu čo robiť. Kladieme dôraz na používanie materiálov bez ďalších prísad. Nikdy nepoužívame prihnojenú kvetinársku zeminu. Nepoužívame korkové výrobky, ktoré často obsahujú jedovaté impregnačné a spojive látky. Korok je možné použiť len ako základný produkt, teda kôru korkového duba. Pozor tiež na okrasné rastliny, ktoré sú často chemicky prihnojené. Podľa druhov, respektíve rodov, chovaných škorpiónov rozlišujeme, ako už bolo naznačené, tri základné typy terárií. A (pre tzv. pralesný druhy) B (pre tzv. púštne druhy) a C (pre druhy, ktoré obývajú hrabačky, rozkladajúce sa drevo atď.) Nikdy však nie je možné určiť typ terária úplne presne, vždy sa jedná len o pokus nahradenia prírodného biotopu. Rad druhov obýva v prírode niekedy neuveriteľne rozdielne miesta, a tak je často najvhodnejšie, ak sme si škorpióny nachytali v prírode sami a pokúsiť sa napodobniť jednoducho v teráriu podmienky, ktoré sme pozorovali v mieste ich výskytu.

Terárium typu A: Podkladom je vrstva rašeliny. Čím vyššia, tým lepšie kvôli trvalému zabezpečeniu vlhkosti. Ako úkryty poslúžia väčšie kúsky kôry alebo škrupiny od kokosových orechov. Pralesné druhy sa väčšinou dajú chovať vo väčších skupinách a je pravdou, že zatiaľ čo pod jedným kúskom kôry sa tiesni cez seba trebárs dvadsať škorpiónov, pod ostatnými nie je žiadny. Ak na jednu stenu terária umiestnime kôru (možné len u celouzavřených terárií), škorpióny sa po nej budú pohybovať a schovávať sa do jej záhybov. Získajú tým možnosť netráviť všetok čas na vlhkom podklade a zväčší sa aj úžitkový priestor terária. Terárium odporúčam vysadiť rastlinami Scindapsus, ktorý je dobré občas rosiť. Škorpióny vodu z povrchu listov prijímajú radšej než z napájačky. V teráriu by však napriek tomu mala byť aj plytká napájačka. Odporúčam Petriho misku, do ktorej sa umiestnia kamienky, aby sa v nej škorpióny nemohli utopiť. Je tiež vhodné časť terária vyhrievať.

Terárium typu B: Podkladom je buď púštny piesok, alebo postačí aj zemina zmiešaná s pieskom (pre niektoré rody a pre menšie terária je dokonca vhodnejšie). Terárium nie je vlhké ako predošlé, ale len jedna časť, najlepšie jeden kút musí biť vlhký . V teráriu tiež nesmie chýbať napájačka. Ako úkryty používame opäť kúsky kôry alebo kamene. Počet úkrytov musí byť vždy väčší ako počet škorpiónov. Púštne škorpióny nie sú tak spoločenské ako druhy pralesné, ale napriek tomu môžeme ich chovať spolu (ak chceme škorpiónmi množiť, dokonca musíme) chovať pohromade niekoľko rovnako veľkých, najlepšie dospelých exemplárov. Väčšinou si potom každý z nich vyberie jeden úkryt sám pre seba. Rastliny do tohto terária nie sú vhodné, zato odporúčam časť priestoru vyhrievať.

Terárium typu C: Podkladom je vrstva rašeliny, na ktorej je lesná hrabanica, respektíve kúsky kôry, suché listy, krátke vetvičky atď. Celý podklad je mierne vlhký, ale časť terária by mala byť suchá. V teráriu je opäť napájačka, neodporúčam osadenie rastlinami. Terárium je vhodné napríklad pre škorpióny z rodu Euscorpius.

Paraziti - Roztoče na škorpionoch

Parazitické hlísty

Muchy prenášajúce parazity

Škorpión sa stal sám korisťou pri zvliekaní

Plesňové infekcie škorpiónov

Bakteriálna infekcia

  Črevné ochorenie

Problémové zvliekanie

Název:	Scorpio maurus palmatus
Taxonomie:	Ehrenberg, 1828
Výskyt:	Afrika ( Egypt, Libye, Sudán,...) Asie ( Israel, Jordán,...)
Velikost:	6 - 8 cm
Toxicita:	2 ( 1 - 5 )

Názov:	Scorpio maurus palmatus
Taxonómia:	Ehrenberg, 1828
Výskyt:	Afrika (Egypt, Líbya, Sudán,...) Ázia (Israel, Jordán,...)
Veľkosť:	6 - 8 cm
Toxicita:	2 (1 - 5)

Scorpio maurus je jediný druh rodu Scorpio, ale na svojom veľkom areáli rozšírenia vytvára 20 poddruhov. Najväčším poddruhom je S. m. mogadorensis. U nás sa najčastejšie chovajú poddruhy S. m. palmatus a S. m. fuscus. Veľkosť sa pohybuje podľa poddruhu medzi 50-60 mm, 60-65 mm alebo medzi 80-100 mm. Farebnosť je ešte rôznorodejšia. Podľa poddruhu môže mať sfarbenie oranžové, rôznych odtieňov žltej, svetlo hnedé i hnedo-až sivočierne. Cez túto rozdielnosť nemožno tohto škorpióna zameniť so žiadnym iným severoafrickým Škorpiónom a to hlavne vďaka mohutným klepetám, ktoré mu vyslúžili prezývku boxer. Vďaka tomu, že tento škorpión obýva suché až púštne oblasti nie je tak spoločenský ako veľké pralesné druhy z rovnakej čeľade ako S. maurus. Medzi jednotlivými škorpiónmi z rôznych poddruhov dochádza k silnej rivalite. Tento škorpión je útočný, ale pri obrane nepoužíva jed ale rýchlo štípe klepetami.

Podmienky v chove:

Pre chov je vhodné väčšie terárium s viacerými úkrytmi, pre každého škorpióna minimálne tri. Keďže tento škorpión údajne patrí medzi druhy kôrovitých, je dôležité dať na dno aspoň 15 cm vrstvu pôdy (s pieskom). Terárium musí byť suché, okrem jedného vlhkého rohu a tiež tu nesmie chýbať napájačka. Počet mláďat sa pohybuje medzi 6 a 15 a ich odchov je oveľa náročnejší než u veľkých pralesných škorpiónov čeľade Scorpionidae, trvá dlhšie a je niekedy sprevádzaný pozastavením vývoja. Pri chove je vhodné striedať dennú a nočnú teplotu.

Androctonus bicolor

A.bicolor je druh vyskytujúci sa v severnej Afrike (Maroko, Egypt, Turecko, Alžírsko, Arménsko ....), kde obýva suché púšte a polopúšte. Substrát by mal byť tvorený pieskom, u niektorých druhov zeminou zmiešanou s pieskom. Úkryty vytvorte z plochých kameňov. Denná teplota by mala dosahovať 35 ° C, lokálne, večer môže klesnúť na 25 ° C, niektoré druhy sú však z prostredia zvyknuté na väčšie výkyvy teplôt, ku ktorým v Afrike dochádza, a potrebujú ich pokiaľ ich chcete rozmnožovať. V teráriu udržujte stálu vlhkosť okolo H ° 30; vlhkosť by nemala byť väčšia z dôvodu náchylnosti rodu na plesne. Raz mesačne môžete terárium orosiť . Tento rod nie je sociálni, chovať spoločne ich môžete len v dobe párenia. Je však dobré niečo si o tom prečítať. Títo škorpióny disponujú silným jedom, preto je nutné chovať ich s rešpektom a zabezpečiť terárium. Mali by sa predávať len osobám starším ako 18 rokov. Pohlavný dimorfizmus spočíva u samcov v rozšírenejších posledných článkoch metasomy, bývajú tiež štíhlejší oproti samiciam. Samice do cela často požiera mladé.

(podľa F. Kovaříka) Prvé zvliekanie nasledovalo už 5 dní po narodení, druhé 66 dní, tretie 140 dní, štvrté až 293 dní, piate len po 331 dni a šieste po 404 dni po narodení.

Vitajte na stránkach zaujimave.com

Ak budujete vlastné webové stránky je dôležité si pamätať, že je potrebné, aby sa odlišovali od ostatných. Bez písomného súhlasu webmajstra je zakázané kopírovať logo i dizajn stránok zaujimave.com. Snažte sa, aby i Vaše webové stránky boli jedinečné a ponúknite svojim návštevníkom to, čo nikde inde nevidia. Ak Vás niečo na stránkach zaujimave.com osloví, uveďte odkaz, odkiaľ ste čerpali.

Viac tu: http://www.zaujimave.com/
v